Americký vynálezca v tomto roku prezentoval tunelový systém, v ktorom sa pomocou stlačeného vzduchu pohybovala transportná bunka valcovitého tvaru. Na dráhe premávala kyvadlovým spôsobom jedna transportná kapsula. Pohyb zabezpečoval pneumatický kompresor, ktorý v jednom smere kapsulu “vytláčal” a v druhom smere ”nasával”. Bola vybudovaná aj skúšobná dráha, ktorá istý čas fungovala ale projekt bol zamietnutý a v dôsledku krachu americkej burzy sa ho nepodarilo oživiť.

Prvé zmienky o jeho koncepte sa objavili v roku 1909 ale kompletná dokumnetácia pochádza z roku 1904, ktorá sa objavila až 30 rokov po jeho smrti v opustenom sklade. V tomto koncepte Goddard popisuje hlavné črty konceptu Hyperloop. Spomína použitie lineárneho elektromotora. Opisuje zariadenie na minimalizáciu nepriaznivého prúdenia vzduchu v okolí transportnej kapsuly. Venuje sa aj použitiu vzduchových ložísk. Hovorí o cestovaní rýchlosťou 1900 km/h.

Boris Weinberg vo svojej práci vydanej v roku 1914, písal o levitujúcich automobiloch na elektromagnetický pohon, pohybujúcich sa v medenom potrubí, z ktorého bol odsatý vzduch. Experimentoval s 10 kg vozňom, ktorý sa pohyboval v medenom potrubí . Tento systém bol kruhový a vožeň dosahoval maximálne 6 km/h. Tvrdil, že na 3km trati vozeň dosiahne až 800-1000 km/h. Projekt nemohli zrealizovať kvôli vysokým finančným nákladom.

Volpe detailne popisuje koncepty, ale aj prototypy dopravných prostriedkov, ktoré sa mali pohybovať na vzduchových „vankúšoch“ či „ložiskách“. A to nad otvorenou traťou alebo v polouzavretom a uzavretom potrubí. Spomína lineárne indukčné motory, pneumatický pohon, transportné potrubné systémy s minimálnou atmosférou či dokonca vákuom. Uvádza, že rýchlosti týchto vozidiel sa môžu pohybovať od 300 do 800 km/h. Ukončenie konceptov majú na svedomí financie alebo technika.

Jednalo sa o víziu podzemnej tunelovej prepravy obrovskou rýchlosťou, až 16000 km/h. Technológiu nazval "plávanie po magnetickej dráhe" a prepravný modul "gondolou".Za kľúčové považoval minimalizovanie energie nutnej na prevádzku. Preto navrhol vytvoriť v tuneli atmosféru, aká panuje v maximálnej nadmorskej výške, v ktorej lietajú dopravné lietadlá. Tým by sa minimalizoval odpor vzduchu. Aby ešte ušetril ďalšiu energiu, potreboval eliminovať trenie. Riešením boli „elektromagnetické lôžka.

Swissmetro bol/je švajčiarsky vactrain projekt cez 100 km dlhý nízkotlakový tunel. Pomocou lineárnych elektromotorov mala rýchlosť súpravy presahovať 520 km/h. Na rozdiel od iných svetových vactrain projektov, plánovali Švajčiari vybudovať tunel pre štandardne veľké vlakové súpravy. Tunel teda musel mať priemer 5 až 6 m. Iniciátorom projektu bol Rodolphe Nieth, ktorý pracoval ako inžinier pre Švajčiarske spolkové dráhy. Projekt bol oficiálne ukončený v roku 2009.

Opäť sa jedná o nízkotlakový potrubný systém, v ktorom sa pohybuje transportná kapsula, za pomoci lineárnych elektromotorov a magnetickej levitácie (maglev). Tzn., že kapsula nemusí mať žiadne pohyblivé alebo elektricky aktivované komponenty – pasívne supravodiče umožňujú kapsule vznášať sa v trubici, pričom vírivé prúdy indukované vo vodivých materiáloch umožňujú riadenie kapsuly. Na jej rozbeh by sa z veľkej časti využívala energia, ktorá vzniká pri brzdení (rekuperácia).

Tubeway podobne ako Hyperloop využíva systém transportného potrubia. Vo vnútri transportného potrubia sa pohybuje kapsula pomocou pneumatického pohonu. Kompresor zabudovaný v kapsule nasáva vzduch z prednej časti kapsuly, ktorý stlačí a uvoľní zo zadnej časti kapsuly. Kapsula v potrubí nelevituje, pohybuje sa pomocou kolies. Jej rýchlosť sa má pohybovať od 40 do 350 km/h. Tubeway je však stále len v rovine teoretickej a experimentálnej práce.